Kežmarčan Libor Hanáček, ktorého už viacerí poznajú pod menom IRIT, si postupne buduje silnú základňu fanúšikov a v jeho videách badať i značný lokálpatriotizmus. IRIT je mladý začínajúci raper, ktorý sa so svojou tvorbou snaží preraziť na slovenskej hudobnej scéne a zaujať. Popri mnohých ďalších mladých, dravých, ale aj tých skúsenejších to určite nemá jednoduché, no on sa nevzdáva.
Ako vznikol tvoj pseudonym IRIT?
Pseudonym IRIT vznikol od slovesa iritovať, keďže mám v sebe dosť silnú dávku temperamentu. Nie každý dokáže takú silnú dávku temperamentu vstrebať.
Kde sa zrodil nápad venovať sa práve rapu?
Začiatky mojej tvorby si pamätám, keďže neboli až tak dávno. Začalo sa to tým, že som veľmi rád písal básne na základnej škole. Vtedy si učiteľky všimli, že mám celkom básnické črevo, ako sa hovorí, a úspech na seba nenechal dlho čakať. Často som sa aj umiestňoval v rôznych literárnych súťažiach. Potom som sa začal spolu s priateľmi venovať tzv. pouličnému freestylu, pri ktorom sme rapovali o ľuďoch, ktorých sme nemali radi. Jednoducho to boli básne na človeka ktorého som poznal, ku ktorým sa neskôr pridávali aj hudobné podklady. Pamätám si, ako ma jeden z kamarátov zobral do nahrávacieho štúdia, aby ma predstavil ďalšiemu chalanovi, ktorý už rapoval. Mal som vtedy ukázať, čo viem, lenže som sa hanbil rapovať do mikrofónu a nikdy predtým mi nenapadlo, že by som mal rapovať, alebo niečo podobné. Skúsil som to a priznávam, nahral som tú najhoršiu pesničku na svete, ktorú by som najradšej vymazal, no teraz, keď si na tom s kamarátmi spomíname, sa na tom vždy dobre zabavíme. Posledné dva roky, keď sa svoju tvorbu snažím robiť profesionálnejšie v Bratislave, to začína mať už aké-také proporcie.
Ako reagovalo okolie na tvoj, dovolím si povedať, netradičný hudobný štýl, ktorému sa doposiaľ v Kežmarku nikto nevenoval?
Celkom som sa hanbil to púšťať ľuďom a všeobecne som nechcel, aby o tom veľa ľudí vedelo. Pustil som môj nevydarený výtvor mojim bližším priateľom, ktorým som veril, že mi povedia pravdu, a oni povedali, že je to dobré nato, že to je prvá skladba. Tú pieseň som nevydal a nahral som ešte ďalšiu, ktorú som pokladal za trochu lepšiu. Pri nej sme spravili to, že sme ju uverejnili na YouTube, no samozrejme tak, aby nebolo vidno, že to spievam ja. Až keď som videl spätnú väzbu v komentároch a videl som, že sa to ľuďom páči, vyšli sme s kožou na trh. Reakcie boli rôzne, je to vždy tak, keď človek začína robiť niečo nové, čo nie je takpovediac zvyčajné, tak sa ľudia smejú a robia si z toho srandu. To asi každý človek pozná, keď také niečo chce robiť. Bol som dosť háklivý na tých, čo si z mojej tvorby robili žarty. Reakcie na uštipačné poznámky sa ma v minulosti neraz dotkli, no teraz mi to je jedno. Boli aj ľudia, čo to podporovali a boli radi, že to robím. Snažili sa ma podporovať a zdieľali to ďalej. Vždy to bolo 50 na 50.
Kde hľadáš inšpiráciu na tvorbu?
Všade a vo všetkom. Veľmi ma ovplyvňuje aj moja momentálna, ale i dlhodobá nálada. Ak som nahnevaný, tak tá skladba je plná hnevu a viem sa v nej poriadne vybúriť. Keď som šťastný, tak je to radostnejšia pesnička. Tak nejako to chodí v mojej inšpirácii.
Všimol som si v tvojich videách zopár záberov aj z Kežmarku. Bolo aj tvoje rodisko miestom inšpirácie?
Jednoznačne áno. Vyrastal som tu, chodili sme tu von, tu sme prežili všetky dobré, ale i zlé veci. Opisujem veľa vecí z Kežmarku. Aj keď posledné dva roky fungujem v Bratislave, kde aj tvorím, stále tie prvotné impulzy sú práve z tohto mesta. Je to tu zaujímavé a všetci sa asi zhodneme, že je o čom písať.
Ako si spomínaš na začiatky tvojej rapovej tvorby?
Čo sa zmenilo od začiatkov mojej tvorby doteraz je to, že som začal pracovať s ľuďmi, ktorí tvoria v profesionálnej hudobnej scéne. Vtedy som si povedal, že to nemôže byť až také hrozné, a nie je to zlé. Teší ma, že s ľuďmi, ktorých som si predtým cenil a počúval, mám priamy kontakt. Poniektorí zase začali uznávať mňa, čo je skvelý pocit. No stále sa to snažím niekam posunúť a ešte to bude dlho trvať, kým to niekam posuniem. Ale je to už lepšie.
Vnímaš istý progres vo svojej tvorbe?
Cítim ho každým jedným trackom, každou jednou vecou, ktorú spravím. Je to počuť, že nejaký posun tam je. To je vlastne to, čo ma na tom poháňa. Keď sa pozriem spätne, je rozdiel v tom, čo som robil pred rokom a v tom, čo som robil teraz. Vidím, že to napreduje, ale stále to môže byť lepšie a lepšie. Verím, že to napokon bude tam, kde chcem, aby to bolo.
Aký si mal doteraz najsilnejší zážitok zo svojich koncertov?
Čo sa týka koncertov, je to celkom bieda. Málokto z majiteľov klubov chce riskovať a zavolať na podujatie človeka, ktorý v podstate nemá ešte také zvučné meno. Je ich fakt málo, no zopár ich už bolo. Medzi najväčšie úspechy pokladám to, že som mohol robiť predskokana raperovi, ktorého som ako mladý chalan veľmi obdivoval a počúvali sme ho. Nakoniec som mal v publiku viac ľudí ako samotný interpret, a to, že tam ľudia stáli, čakali na mňa a poznali texty, mi vtedy veľa dalo. Z tejto atmosféry som veľmi dlho čerpal. Aj napriek tomu, že nemám ešte veľa fanúšikov, teší ma to, že v mojich piesňach sa mnohí nachádzajú.
Kam až chceš posunúť svoju tvorbu?
Je to dosť ťažká otázka. My už vieme, čo sa dá z hudobného priemyslu vytrieskať, vidíme, že toho nie je málo. Chcel by som sa tomu venovať na plný úväzok a robiť si svoju hudbu. Nech sa ľuďom páči moja tvorba a nech chodia radi na koncerty. Chcem sa držať svojho štýlu a takpovediac svojej tváre. Kam to až chcem posunúť? To neviem. Posuniem to až tam, kam mi to osud dovolí.
Ondrej Miškovič
