Aktuality

Jedinečnosť festivalu odokrýva i jedno z dávnych remesiel, ktorými sa ľudské pokolenie zaoberá – hrnčiarstvu. Zasvätiť svoj život ručnej práci sa rozhodol aj Igor Macák, ktorý v rozhovore s radosťou zaspomínal i na svoj prvý ročník festivalu EĽRO.

Práci s hlinou sa naučil v Slovenskej ľudovej majolike v Modre. Tradičný postup práce pokračoval glazovaním, maľovaním a nakladaním vypaľovacej pece. „Prvý ročník EĽRA som sledoval v televízii a rozhlase. O neopakovateľnej atmosfére tohto festivalu som počul od jeho účastníkov – kolegov remeselníkov,“ pripomína si prežité chvíle remeselník Igor Macák. Vo svojom stánku chce v ňom predstaviť svoju tvorbu i to, aby zo stánku dýchala autenticita a čerpanie z tradície ľudovej výroby.

„Môj prvý ročník EĽRO bol v roku 1991. Bol som mladý, sortiment mojich výrobkov nebol ešte taký široký ako dnes. Bol som očarený atmosférou celého podujatia, krásou a jedinečnosťou mesta Kežmarok ako aj láskavosťou a prívetivosťou samotných Kežmarčanov. Nikdy predtým som niečo podobné nezažil,“ pripomína si výnimočný zážitok hrnčiarsky remeselník. Srdečné spomienky má Igor Macák na pani, ktorá bývala v domčeku neďaleko kežmarského hradu. Milá staršia pani si pred neho priniesla nízky stolček a celé dianie sledovala. Celé tri dni trvania festivalu sa živo zaujímala o to, ako sa remeselníkovi darí, chválila jeho výrobky. „Dokonca mi ponúkla, aby som si do dvora jej domu odložil na noc hrnčiarsky kruh a hlinu na točenie. Táto milá pani mi počas celého trvania festivalu EĽRO dodávala svojou láskavosťou a srdečnosťou veľa pozitívnej energie a radosti. Na túto pani nikdy nezabudnem,“ hovorí Macák.

Neďaleko jeho slávnejší kolega Ján Parikrupa z Pozdišoviec návštevníkov fascinoval nielen svojím remeslom, keď na svojom hrnčiarskom kruhu vytváral tradičné pozdišovské špásové džbány, krčahy, siňaky, siločky, ale aj svojím krásnym hlasom. „Pri svojej práci spieval harčarske piesne zo svojho regiónu Zemplín. Svojím prejavom a šarmom vzbudil u divákov obdiv, ktorý títo následne prejavili spontánnym a úprimným potleskom. Majster Ján Parikrupa je výraznou osobnosťou medzi nami, ľudovými výrobcami,“ dodáva remeselník Macák.

O nezabudnuteľné, neraz vtipné, momenty sa spomedzi návštevníkov postarali najmä deti. Často sa dotýkali točiarenskej hrnčiarskej hliny a pýtali sa, či je to plastelína. Veľakrát si za hrnčiarsky kruh sadli sami a vytvorili si svoju nádobku. Hneď sa obratom pýtali, či si môžu tento hrnček vypáliť doma v rúre.

 

„ Chcem vyjadriť uznanie, úctu a obdiv všetkým tým, ktorí stoja pri organizovaní tohto výnimočného festivalu ľudového remesla a ľudového umenia. Myslím si, že túto prácu robia s výnimočným nasadením všetkých svojich schopností. Vážim si ich prácu aj zapojenie celého mestečka do diania,“ hovorí v závere rozhovoru hrnčiarsky remeselník.

 

Patrícia Rozgonyiová, foto: Archív Igora Macáka