Priestory Slovenskej národnej galérie v Kaštieli Strážky sa nachádzajú na cyklotrase medzi Kežmarkom a Spišskou Belou. Verejnosti boli sprístupnené pred 30 rokmi, konkrétne 19. mája 1991. Rekonštrukčné práce na objekte sa nezačali hneď po smrti poslednej majiteľky kaštieľa, barónky Margity Czóbelovej (1891–1972).
Prevzatie kaštieľa v Strážkach po smrti barónky Margity Czóbelovej
Národná kultúrna pamiatka Kaštieľ Strážky patrí pod správu SNG, ktorá ho získala po smrti poslednej majiteľky barónky Czóbelovej v roku 1972. Prechod do správy galérie sa neudial automaticky a bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na jeho získanie. V liste michalovského grófa Antona Sztáraya z pozostalosti Ballovej je napríklad zaevidované, že o priestory kaštieľa mala ešte počas života barónky Czóbelovej veľký záujem Východoslovenská galéria v Košiciach. Z dochovaných úradných záznamov z roku 1967 sa in extenso dozvedáme: „Kaštieľ a park sa v najbližších rokoch bude rekonštruovať a je určený pre Východoslovenskú galériu.“ V roku 1969 bol vytvorený pre východoslovenskú kultúrnu ustanovizeň konkrétny investičný zámer, ktorý vypracoval architekt Mikuláš Bašo z Katedry teórie a dejín architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. Historička umenia Zora Ondrejčeková po smrti barónky uviedla, že z iniciatívy predsedu Miestneho národného výboru v Spišskej Belej Majerčíka bol celý majetok, ktorý vlastnila do roku 1972, znárodnený. Ústrednou postavou pri prevode Mednyánszkeho pozostalosti po barónke aj s celým jej nehnuteľným majetkom do správy SNG bol jej vtedajší riaditeľ a kurátor, Karol Vaculík. Záujem o Mednyánszkeho diela ho sprevádzal ešte za života barónky v priebehu 60. rokoch 20. storočia. Vďaka jeho iniciatíve sa podarilo presvedčiť vtedajších lokálnych predstaviteľov režimu, aby kaštieľ a jeho cenné umelecké zbierky pripadli práve SNG v Bratislave. So samotnou rekonštrukciou kaštieľa v Strážkach sa začalo v roku 1975 a jej koniec a sprístupnenie objektu pre verejnosť bol odhadovaný na rok 1988. Napokon sa slávnostné otvorenie posunulo o tri roky neskôr.
Stav kaštieľa v Strážkach pred rekonštrukciou
Kaštieľ v Strážkach po druhej svetovej vojne postupne chátral. Jeho posledná majiteľka, barónka a maliarka Margita Czóbelová, nemala dostatok fyzických ani materiálnych prostriedkov na to, aby objekt a priľahlý anglický park postupne revitalizovala. Po spoločensko-politických zmenách v roku 1948 navyše obývala len približne tri miestnosti z celej jeho interiérovej kapacity. Zvyšné priestory sa postupne stávali útočiskom pre chudobné rodiny z okolia, ktoré sem Miestny národný výbor posielal od roku 1948. Prvé záznamy o stave objektu nachádzame už v knihe Ladislava Mňačka. Stavebný prieskum kaštieľa v Strážkach je už konkrétnejší. Spracoval ho kolektív pod vedením architektky Ľubice Tatárovej zo Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v novembri 1969. Informuje nás, že z vonkajšej časti robila vrásky na čele predovšetkým východná nárožná veža s výraznou trhlinou, ktorá svojím stavom narúšala aj klenby vnútorných priestorov. Štíty atiky boli do výraznej miery zvetrané a ich okraje sa rozpadávali. Omietka fasád bola výrazne poškodená predovšetkým na miestach, kde chýbali, alebo boli porušené strešné žľaby a odpadové rúry. Interiér miestností tvorili z drvivej časti kamenné a tehlové klenby. V izbách, ktoré obývali predchádzajúci nájomníci, boli vstavané sporáky s kachľami. V jednej z miestností sa podľa záznamu správy od kolektívu pod vedením Ľubice Tatárovej nachádzal aj drevený trámový strop. Ten bol však podľa správy prehnitý a spadnutý. Pôvodné drevené okná kaštieľa boli v zlom stave, pričom v niektorých miestnostiach dokonca úplne absentovali.
Lukáš Lisý,
Foto: Archív Pamiatkového úradu a Archív SNG Strážky.
Foto01: Fasáda nárožnej veže v roku 1956.
Foto02: Prípravné práce na expozíciách kaštieľa.
